 | Aj ty snívaš o písaní kníh? Myslíš si, že byť spisovateľom je len tvoja tajná túžba, ktorá nemá šancu na úspech? Gabriele Futovej sa to podarilo. |
Môžete ju poznať ako spisovateľku, autorku detských kníh či spoluautorku nového moderného Hupsovho šlabikára. Vďaka úzkej spolupráci s Dobrým anjelom vznikla nedávno kniha O Bezvláske, jediná svojho druhu. Dodáva detským onkologickým pacientom odvahu a spisovateľom inšpiráciu. Čo stojí za jej vznikom a ako autorka vlastne začínala?
Mnoho mladých ľudí sa snaží popri strednej či vysokej škole brigádovať. Ako to bolo s vami? Pamätáte si na svoju prvú brigádu? Čo ste si kúpili za prvé vlastné peniaze?
Myslím, že mojou prvou brigádou bola zemiaková brigáda na základnej škole v ôsmom ročníku. Na zárobok si nepamätám, ani na brigádnické zárobky neskôr na strednej škole. Okrem zemiakových a mrkvových brigád, ktoré boli povinné, si pamätám aj na prax v Závodoch valivých ložísk, kde som zakladala ložiská a frézovala a veľmi ma to bavilo. Nebola to síce brigáda, ale mali sme to platené. Istý čas som každú sobotu pracovala v potravinách, ale odradilo ma skoré ranné vstávanie. No a v lete sme mali povinnú letnú aktivitu, a tak som strávila tri týždne vo východnom Nemecku na nejakom poľnohospodárskom družstve. Každý deň sme robili čosi iné a bol to celkom zaberák, ale zarobili sme si. Na vysokej škole som brigádovala najprv veľmi sporadicky, neskôr už aktívnejšie. Zažila som spínanie letákov v malej tlačiarni, brigádovala som v škole ako náhradná učiteľka nemčiny, dokonca mi tam ponúkli aj trvalý pracovný pomer, potom som v prenosnom stánku predávala jeden kozmetický prípravok a tam ma aj s kolegyňou oslovil manažér a ponúkol nám prácu v novovzniknutej pobočke zmenární. Tam som potom pracovala už normálne desať rokov.
Vyštudovali ste žurnalistiku na FFUK v Bratislave. Stále ste chceli písať alebo to vyšlo vylučovacou metódou? Stretávali ste sa so žurnalistikou už na strednej škole?
Keďže ma písanie naozaj nesmierne bavilo, myslela som, že žurnalistika bude to pravé orechové. Ale nebolo. Aj keď je pravda, že do novín som sem - tam prispievala už na strednej škole. Keby som sa mala rozhodnúť dnes, tak by som šla študovať asi psychológiu.
Po škole vaša cesta predsa mierne zmenila smer. Od žurnalistky k detským knihám. Vieme, že vás to baví a napĺňa, no predsa. Neprišli situácie, príp. pracovné ponuky, pri ktorých ste vážne zaváhali?
Pravda je taká, že žijem v Prešove, kde sa to, povedzme si úprimne, pracovnými ponukami nejako nehemží. Počas mojej pracovnej kariéry v knižnici, som dostala jednu jedinú pracovnú ponuku, ktorú som aj prijala. Po pár rokoch som sa však vrátila späť do prešovskej knižnice, pretože mi nová práca, aj keď to bola práca v knižnici, prestala vyhovovať. Ponuku, ktorá by mi vzala dych a nadchla by ma, som v živote nedostala. Pravdou však je aj to, že som neflexibilná. Odmietam za prácou ďaleko cestovať.
Váš život a prácu nedávno nemilo prekvapila rakovina. Dúfame, že sa vám darí stále lepšie a veľmi držíme palce. Vy ste ale túto náročnú situáciu otočili najkrajšie a najelegantnejšie ako sa dalo. Vznikla rozprávková knižka O Bezvláske. Veríme, že ohlasy sú veľmi pozitívne. Je to tak? Chystáte viac podobných rozprávok?
Ohlasy na Bezvlásku sú fantastické. Som z nich až zaskočená, lebo takú lavínu som naozaj nečakala. Celé to bol vlastne úplne jednoduchý nápad. Pôvodne som chcela ísť povzbudiť detských pacientov na onkologických ochoreniach nielen rozprávkou, ale aj tým, že som sama po chemoterapii nemala vlasy. A nemala som s tým problém. Ľudka Kolesárová z Dobrého anjela však vymyslela, že rozprávka v podobe knižky bude krajším a trvalejším darčekom. A mala pravdu. Keďže to bol spontánny nápad, nemyslím, že sa budem teraz venovať podobným rozprávkam. Aj keď faktom je, že ja nikdy neviem, čo mi napadne.
Keď ste pracovali v plnom nasadení čas bolo potrebné deliť medzi prácu v knižnici P. O. Hviezdoslava, správu webu murovacitaren.sk, a samozrejme, písanie kníh pre deti… Okrem toho máte manžela a dve deti. Ako ste to všetko stíhali? Ide o zaužívaný systém alebo veci riešite tak, ako prichádzajú? Je náročné určovať si priority alebo v tom máte jasno?
No nestíhala som. Nie som superžena, a tak sa mi často stávalo, že toho bolo na mňa priveľa a ja som znervóznela. Vytáčali ma telefonáty, aj e-maily. Neskutočne som túžila robiť aj iné veci, nielen chodiť do práce a písať a behať po besedách. V tomto mi ohromne pomohla chalupa, záhrada a naše zvieratá. No a v rámci zachovania duševnej rovnováhy som prestala po 16-tej hodine dvíhať telefóny a odpovedať na e-maily a to isté platilo aj cez víkend. Moji známi, aj rodina si na to zvykli. Ak ma niekto zháňa a nie je to pracovné, tak mi pošle sms. No a ten, kto ma pozná veľmi dobre, je pripravený aj na to, že si tú sms prečítam možno až o pár dní. Tak ma potom naháňa cez manželov mobil.
Gabriela Futová a ilustrátor Miroslav Regitko pri čítaní knihy na detskej onkológií v Banskej Bystrici
Ste živým dôkazom toho, že keď raz človek nájde prácu, ktorá ho napĺňa, prekážky neexistujú. Chceli by ste niečo odkázať našim brigádnikom?
Brigády sú skvelým spôsobom nielen privyrobiť si, ale hlavne získať rôznorodé pracovné skúsenosti a prostredníctvom nich zistiť, čo človeka baví viac a čo menej. Lebo chodiť do práce s radosťou a nadšením je pocit na nezaplatenie.
Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor a prajeme ešte veľa inšpiratívnych kníh.
zdroj fotiek:
súkromný archív Gabriely Futovej
