Vyskúšali ste nejaké brigády skôr ako ste sa začali venovať vašej práci a neskôr podnikaniu?
V júni roku 1968 som zmaturoval na Strednej priemyselnej škole strojníckej a bol som prijatý na Strojnícku fakultu vtedajšej SVŠT. V tom čase bola (manuálna a neplatená) brigáda pre vysokoškolákov pred nástupom do prvého semestra povinná. Brigádoval som teda na začínajúcej stavbe Domu odborov na Trnavskom mýte v Bratislave, kopali sme tam základy pre pätky oplotenia. Našu usilovnú prácu prerušila 21. augusta okupácia vojsk varšavskej zmluvy. To ale nebol vtipný zážitok ...
Kde a ako ste si hľadali brigády ako študent v tom čase? Myslíte si, že vtedy bolo ponúk na brigádu viac ako v súčasnosti? Čo vám pomáhalo pri hľadaní najviac?
Ako absolvent strojníckej priemyslovky som mal vodičák aj na nákladné autá (a veľkú chuť šoférovať). Počas každých ďalších študentských prázdnin som teda brigádoval ako vodič vo vtedajšom ČSAD a potom v Technických službách mesta Bratislavy. Tam som mal pridelené veľké nákladné auto (Škoda 706) s nadstavbou na asfaltovanie ciest. Bol som zároveň vedúcim partie troch počerných robotníkov, s ktorými sme opravovali bratislavské cesty. O tú prácu sa vtedy nikto netrhal. Zastupoval som počas dovolenky pracovníka, ktorý to robil v trvalom pracovnom pomere. Manuálnej brigádnickej práce bolo vtedy pre študentov počas prázdnin dosť a nebola ani zle platená.
Máte nejaké vtipné zážitky? Príp. pamätáte sa, na čo ste minuli vašu prvú výplatu?
S partiou asfaltérov „dežovcov“ bol nejaký veselý zážitok takmer každý deň. A vlastne bolo to aj moje prvé „podnikanie“. Raz ráno, keď som si kontroloval auto pred výjazdom som našiel môjho „parťáka“ asfaltérov Joža za autom ako sa kolenačky modlí. Pýtam sa, Jožko, nevedel som že si taký pobožný, modlíš sa každé ráno ? Odpoveď: vedúci, modlím za nás všetkých, za celú partiu, aby nám pán boh dal aj dnes nejakú fušku ... Modliť sa teda vedel dobre, pretože nejaká „fuška“ bola takmer každý deň. Za výplatu a „výnosy z podnikania“ som si vtedy kúpil motorku ...
Čo vám dalo brigádovanie a práca? Boli to pre vás zaujímavé skúsenosti?
Boli to skúsenosti do života, ktoré sa nedali získať na žiadnej vysokej škole. Získal som manuálne pracovné návyky a schopnosť ohodnotiť a vážiť si fyzickú prácu. Bola to aj praktická škola pracovnej psychológie, lebo aby som zvládol úspešne riadiť mojich „dežovcov“ bolo potrebné ich najprv pochopiť a vžiť sa do ich myslenia... Po nejakom čase som zistil, že sú to úžasní ľudia a výborne sme si rozumeli. Bol som potom aj na svadbe v ich osade v Zlatých Klasoch. Dnešným akademickým panáčikom v kravatách by som doporučil takúto brigádu, aby si vedeli vážiť aj ľudí pracujúcich manuálne a pochopiť ich životný údel. Ale dnes sa mnohí mladí manuálnej práce nechytajú ani ako brigádnici, každý by robil najradšej iba mobilné aplikácie ...
Kedy ste sa rozhodli začať s podnikaním? Nebáli ste sa do toho pustiť?
Pred revolúciou som pri sledovaní rakúskej televízie stále sníval o vlastnej firme. Hneď v roku 1990 som si vybavil živnosť a začal ponúkať stavebný dozor a investičné poradenstvo, čo bolo dovtedy mojou dlhoročnou pracovnou náplňou v štátnom podniku. Keďže zákaziek bolo aj kvôli spoločenským zmenám pomenej, k stavebnému dozoru rýchlo pribudol aj obchod so strešnými oknami. V tom čase som bol na Slovensku priekopníkom v tejto oblasti. Medzi prvými som začal dodávať aj kvalitné plastové okná s kompletným servisom. Netrvalo dlho a zamestnal som aj manželku. Z malej živnosti sme vybudovali úspešnú a prosperujúcu stavebno-obchodnú spoločnosť INVESTA.
Hneď ste začali podnikať v gastronómii, alebo bolo ešte niečo predtým?
Zmenu v mojom podnikaní priniesol syn Martin keď sa vrátil z jazykového študijného pobytu v Austrálii a z krátkej odbornej praxe v Taliansku. Keďže má vyštudovanú hotelovú akadémiu a chcel si založiť vlastný biznis, navrhol mi aby sme investovali do reštaurácie. Spočiatku som nebol myšlienkou synátora nadšený. Dôvod bol prozaický. Syn si vybral ako miesto svojho podniku kancelárie mojej stavebnej spoločnosti INVESTA v centre Bratislavy. Nápadu som nakoniec privolil a tak mohol syn so svojim partnerom začať pracovať na koncepte, ktorý zmenil život celej rodine. Stavebnú firmu som v roku 2008 predal a pustili sme sa všetci do budovania gastronomického konceptu a siete reštaurácií Pizza Mizza.
Čo vás inšpirovalo otvoriť prvú reštauráciu, kde základným produktom bola pizza? Išlo hneď všetko jednoducho?
Bol to teda nápad môjho syna a jeho partnera. Nastavenie konceptu Pizza Mizza sme prispôsobili vtedajšej situácii na trhu a mieste lokalizácie prvej prevádzky Pizza Mizza v bratislavskom Starom Meste. Chceli sme, aby nás v týždni navštevovali počas obeda zamestnanci okolitých úradov a firiem, navečer študenti a počas víkendov rodiny s deťmi. Po nejakom, relatívne krátkom čase sa nám to podarilo a značka Pizza Mizza sa stala obľúbenou a známou ...
Majú ľudia na Slovensku radi pizzu ? :)
Chute (a možnosti) ľudí sú relatívne a individuálne. Na Slovensku je ale dosť ľudí, ktorí majú radi pizzu a kvalitnú ľahkú mediteránsku kuchyňu. Náš koncept Pizza Mizza sme nastavili pre moderných ľudí, ktorí vyznávajú zdravý životný štýl. Tých je zatiaľ na Slovensku viac najmä vo väčších mestách. Snažíme sa aj cenovo, aby si nás mohol dovoliť takmer každý.
Čo považujete na vašej práci za najzaujímavejšie, čo za najťažšie?
Najzaujímavejšia je pre mňa práca pri tvorbe nových projektov, príprave a realizácii nových prevádzok. Stavarinu som totiž (rád) robil väčšinu môjho profesionálneho života. Teší ma najmä, ak sa podarí zrealizovať nejaké pekné a užitočné dielo. Zaujímavé je aj poradenstvo, ktoré poskytujem v rámci mojej pozície v Slovenskej franchisingovej asociácii. Najťažšia je (ako všade) práca s ľuďmi.
Čo pokladáte za svoj najväčší doterajší úspech? Prečo?
Podarilo sa mi „zmenežovať“ súdržnú, slušnú a akčnú rodinu, teším sa z úspechov a zdravia mojich detí a vnukov, teším sa že si rozumieme a máme sa radi. Aj napriek tomu že som pragmatik, najdôležitejšia v živote je pre mňa láska ...
Máte nejaké odporúčania, rady, triky pre ľudí, ktorým sa momentálne nedarí nájsť si prácu? Je podľa vás riešením pre týchto ľudí napríklad aj rozbehnúť vlastné podnikanie?
V tomto je dobrá rada nad zlato. Každému vyhovuje niečo iné, každý má iné predpoklady a možnosti.
Každý by mal robiť podľa možnosti to, čo ho baví. Ja som bol v profesionálnej oblasti v živote šťastný preto, lebo som si nekládol podmienky, že budem robiť iba to alebo ono, čo ma urobí šťastným. Ja som to otočil a bol som šťastný v každej práci, ktorú som robil. Moje krédo bolo, že robiť žiadnu prácu nie je hanba a každá pozitívna užitočná práca je dobrá, aj keď nie je (momentálne) primerane ohodnotená. V živote som skúsil rôzne pracovné pozície a remeslá a všetky tie skúsenosti sa mi neskôr zišli a zhodnotili. Rozbehnúť vlastné podnikanie by som doporučil až po získaní určitého primeraného vzdelania a skúseností v pozícii zamestnanca. Pri podnikaní je totiž potrebné zo začiatku investovať a určitá miera rizika je aj pri navonok bezpečných projektoch. Odporúčam preto mieru rizika znížiť a využiť overené skúsenosti a koncepty, ktoré sa dajú získať ako franchisingové licencie, súčasne s podporou ich poskytovateľa.
