Kedy a prečo ste sa rozhodli ísť pracovať do zahraničia?

Veronika: S touto myšlienkou sme sa pohrávali už dlhší čas, no konečné rozhodnutie padlo asi v Januári.

Kika:  Tak rozhodnutie z mojej strany padlo ešte na strednej škole, ale keďže získať víza na leto bolo v tom období náročnejšie, tak som si povedala, že hneď po prvom ročníku na vysokej škole to uskutočním. Prečo? Od mala ma to strašne ťahá do sveta - cestovať, spoznávať,... Predstava, že si zdokonalím angličtinu a uvidím kus sveta, ktorý som doposiaľ navštívila iba prstom na mape, bolo vždy mojím snom.

Akú prácu ste si vybrali a prečo práve takú?

Veronika a Kika: Najprv sme vyplnili v agentúre dotazník, čo by sme boli ochotné a schopné robiť, ktorý bol potom v databáze. No s výberom práce to v našom prípade bolo tak, že práca si našla nás.  Ako prvé sme si vybrali BeerWorks v Bostone, kde sme sa aj prihlásili. No medzitým sa nám ozval jeden zamestnávateľ a ponúkol nám prácu v kuchyni v mestečku Plymouth, ktorú sme napokom na odporúčania nášho agenta aj vzali.

Aké boli vaše začiatky?

Veronika: Ako každé začiatky, boli ťažké. Kiku dali robiť na šaláty a ja som prvé týždne pracovala ako runner s jedlom, čo spočívalo v počúvaní kuchárov, musela som počúvať, čo kričia a nosiť im to. Keďže som sa v kuchyni vôbec nevyznala a nerozumela som všetkému, čo hovoria, nebolo to jednoduché.

Kika: Začiatky boli trochu vtipné a občas možno aj stresujúce. Prvé dni v kuchyni boli pre nás veľký zmätok. Všetci vykrikovali po anglicky rôzne názvy jedál, veľa nových receptov a my sme nemali ani tušenia, čo si vlastne pod niektorými názvami máme predstaviť. Ale po pár dňoch to už bolo fajn a zabehli sme sa do ich systému.

V dnešnej dobe je už výučba anglického jazyka na školách samozrejmosťou. Ovládali ste angličtinu, keď ste prišli do USA ?

Veronika a Kika: Ovládali sme angličtinu, obe sme z nej maturovali, ale keď sme prišli a mali sme začať komunikovať, nešlo to hneď tak ľahko, stále sme rozmýšlali nad tým, či to čo hovoríme je gramaticky správne a či nám budú rozumieť, ale po asi týždni tento strach opadol a aj my sme im lepšie rozumeli a komunikácia nám išla omnoho plynulejšie ako na začiatku. Taktiež je niečo úplne odlišné komunikovať s učiteľom a so spolužiakmi na hodine, kde sa rozprávate o danej téme a váš akcent je veľmi podobný. Ľudia, najmä v okolí Nového Anglicka, kde sme boli my, majú veľmi nezrozumiteľný akcent a s tým sme prvé týždne bojovali. No dalo nám to veľa, najmä do hovorovej angličtiny, pretože sme sa naučili výrazy, ktoré by nás škola nikdy nenaučila.

Aký je rozdiel podľa vás pracovať u nás a v USA ?

Veronika: Rozdiel je najmä v plate. Gastronómia je v Amerike veľmi cenená oblasť a ľudia tam zarábajú veľmi dobre, na rozdiel od Slovenska. Zároveň treba zdôrazniť, že ceny základných potravín sú veľmi vysoké.

Kika: Najviac ma prekvapilo koľko tu ľudia pracujú. Neviem ako v iných zamestnaniach a na iných miestach ale tu, kde sme pracovali my, malo veľa ľudí 2 práce a trávili v nich čas od rána do večera.Také niečo ako pracovať 5 dní v týždni po osem hodín, tu nebolo, aspoň som sa s tým nestretlia.

Je rozdiel aj v správaní šéfa na Slovensku a v USA?

Veronika: Neviem to porovnať, podľa mňa to závisí najmä od človeka a jeho povahy.

Kika: Náš šéf bol vtipkár. V celej kuchyni vládla priateľská atmosféra a neraz si šéf z nás robil srandu a občas zase my z neho, ale keď bolo treba vedel to tam dať do poriadku tak, že zrazu všetci zostali vážni a tvrdo pracovali. U nás sa často so šéfom ani nestretneme, je to tá osôbka niekde hore.

Keby ste mali porovnať bežný život, ceny v obchodoch a platy v USA a na Slovensku?

Veronika: Platy v USA a na Slovensku sú veľmi rozdielne a aj ceny. V USA sú veľmi drahé potraviny, nájmy a služby. Naopak oblečenie, autá, benzín a aj dovolenky sú lacné. Preto kvalita života človeka v USA je buď na veľmi vysokej alebo na veľmi nízkej úrovni. V USA je taktiež bežné, že má človek 2 alebo 3 práce. Taktiež tam platí, že keď prvé 2 až 3 roky pracujete veľmi veľa, tak váš plat sa zvýši, no neskôr môžete dostávať rovnaké peniaze za menej odpracovaných hodín. Platí tam taká nepriama úmera.

Čo vám najviac liezlo na nervy?

Veronika: Bolo toho veľa, ale najmä to typické. Ich lenivosť a zahľadenosť do seba.  A najviac mi vadilo, že nie sú kávičkári. V USA len veľmi ťažko nájdete nejakú malú kaviareň, v zmysle káva, voda a nejaký keksík. Tam sú populárne len obrovské siete ako Dunkin´ Donuts, Starbucks, Peets Coffee....

Kika: Asi tie ich frázy, ktoré používali až moc - napríklad  „got it” s ich americkým dialektom „gáč jú.” A tiež niektoré otázky typu „Toto je prvý ohňostroj, ktorý v živote vidíš?“ Sú trošku mimo v tom ako sa žije inde. A Rusko je pre nich polovica Európy. 

Čo vás v USA prekvapilo?

Veronika: Toľko deprimovaných ľudí na 1m2. Je to naozaj cítiť, pretože na Slovensku je to celkom iné. V USA začne človek vykrikovať na celý autobus aký zlý systém tam vládne, ako vláda dáva len bohatým, že je zlý sociálny systém, že nemá dosť peňazí a to bez akéhokoľvek podnetu. Milo ma však prekvapilo, akí sú opatrní a ohľaduplní vodiči.

Kika: To, akí sú tam ľudia zdvorilí. Všade Vás hneď zdravia, predavačky sú milé, v reštaurácií sa čašník vážne o vás zaujíma a podobne. A hlavne cudzinci držia viac pokope s ostatnými cudzincami. Aj nás napríklad jeden takýto náš kamarát, ktorého sme tam spoznali, pozval na ich domácu rodinnú párty.

Ako ste trávili čas keď ste nepracovali?

Veronika a Kika: Keďže dní, keď sme nepracovali, bolo málo, snažili sme sa ich využiť čo najlepšie. Cestovali sme po okolí, chodili sme na pláž, zašli sme si na dobrý obed alebo večeru.

Kam všade ste cestovali a čo všetko ste zažili ? 

Kika a Veronika: Cestovali sme naprieč celou Amerikou a videli sme napríklad Boston, Providence town, Provincetown, New York, Washington, San Francisco a Los Angeles.

Veronika: Prvé zimomriavky, ktoré som zažila počas cestovania boli, keď sme vyšli na Empire State Building. Vtedy som si uvedomila, že moje sny sa začali plniť. Amerika bola pre nás bohatá na nové skúsenosti, taktiež sme spoznali veľa nových ľudí.

Kika: Zažili sme baseballový zápas, navštívili múzea, parky, pamiatky, pofotili všetko, čo sa dalo. Zažili sme plavbu loďou, ochutnali jedlo v čínskej štvrti a otvorili si koláčiky šťastia, vychutnali si výhľad z Empire state building, navštívili pláž, kde sa nakrúcal Baywatch,..Ťažko to zhrnúť, v skratke toto leto bolo neuveriteľné a každému to odporúčam zažiť a vidieť na vlastné oči. 

Čo vám chýbalo ?

Veronika: Rodina, priatelia, naša kuchyňa a mentalita (viem, je to čudné, ale je to tak).

Kika: V prvom rade rodina, priatelia, občas taká ta naša mentalita a pravdaže mi chýbali naše normálne rožky a polievky.