Absolvovali ste štúdium na VŠMU v Bratislave. Vyskúšali ste ako študent nejaké brigády? Dali vám tieto brigády niečo do života?
Počas Vysokej školy som chodieval na rôzne čítania a privyrábal som si aj detskými predstaveniami v škôlkach. Neviem, či sa to dá považovať za brigádu, ale bola to v tom čase výborná možnosť privyrobiť si a nabrať nejaké skúsenosti k môjmu budúcemu povolaniu. Mal som kopec krásnych zážitkov, nakoľko detský divák je ten najnáročnejší..
Priezvisko Geišberg je určite viacerým známe aj vďaka vášmu otcovi Mariánovi, ktorý je dlhoročným hercom. Ovplyvnilo vás práve jeho povolanie k tomu, že ste sa aj vy vybrali na dráhu herca?
Samozrejme. Často sme otca čakávali v divadle, kým skončí predstavenie. S obľubou som pozerával na predstavenia, aj keď som veľmi nerozumel, no atmosféra v divadle sa mi páčila. Podvedome sa to na človeka nalepí. Keď som sa rozhodoval, na akú vysokú pôjdem, nevyberal som dlho. Môj brat Martin študoval na VŠMU dramaturgiu, tak ja som šiel skúsiť herectvo. Vyšlo to a ja sa dnes veľmi teším, že mám prácu, ktorá ma baví a mám ju rád.
Ako si spomínate na úplne prvé hranie v divadle?
Ako chlapec som chodil na dramatický krúžok v Trnave. Hral som Janka Hraška. Krúžok viedla pani Benešová, veľmi príjemná žena. Bolo nás asi 15, ak si dobre pamätám. Bola to zábava. Mával som strašnú trému.
Čo by ste odporúčali mladým začínajúcim hercom, prípadne súčasným či budúcim študentom herectva? Čo najviac pomáhalo a pomáha vám? Aké vlastnosti sú dôležité pre herca?
V prvom rade treba mať o to záujem. Čítať, chodiť do divadla, mať prehľad o súčasnej scéne. Divadiel je málo a hercov strašne veľa, takže uspieť nie je také jednoduché. Už len dostať sa na školu tohto zamerania je náročné. Samotná škola nie je taká ťažká, ale ak to myslíte vážne, narobíte sa a máte možnosť sa veľa naučiť. A v neposlednom rade treba mať aj istú dávku talentu a šťastia.
Myslíte si, že momentálne je pre mladých hercov na Slovensku dosť možností uplatniť sa?
Podľa toho, čo chcete robiť. Pracovať v divadle znamená naplno sa tomu oddať, to znamená, že na ostatné veci nemáte čas. Aspoň zo začiatku. Neviem, ako je to v iných divadlách, ale ja som mal v Martine šťastie. Dostával som jednu krásnu postavu za druhou a mal som veľa príležitostí zahrať si dobré divadlo s výbornými hercami. A tak je to dodnes, čomu sa veľmi teším. Ak chcete točiť seriál, ktorých je dnes neúrekom, je to trochu iná káva. To má od práce v divadle naozaj ďaleko. Ale aj to je zaujímavá a ťažká robota.
Ak dnes ľudia nemajú prácu v ich odbore na Slovensku, snažia sa to riešiť odchodom do zahraničia. Je to podľa vás možné aj v herectve? Má slovenský absolvent herectva šancu uplatniť sa niekde v zahraničí? Poznáte nejaké konkrétne príklady?
Ale áno. Napríklad Martin Mňahončák pôsobil niekoľko rokov v Čechách, ale chce to guráž. Vedieť dobre rozprávať v cudzom jazyku a tak, aby ste boli prirodzený, nie je také jednoduché , ako sa na prvý pohľad zdá. Jemu sa to podarilo a videl som ho v Olomouckom divadle, kde podal perfektný výkon. Dnes je už na Slovensku a točí jedna radosť. Čo sa týka divadla, má nejaké agentúrne predstavenia. A nie je jediný. Poznám ešte jedného herca, ktorý pôsobí v Globe, v Anglicku a darí sa mu. Takže všetko sa dá, keď sa chce. Mne sa do zahraničia veľmi nechcelo. Som v Martine spokojný.
Už od roku 2004 pôsobíte v Martinskom divadle. Ako hodnotíte publikum v Martine. Navštevuje dnes divadelné predstavenia aj mladšia generácia?
Našťastie áno. V poslednej dobe máme celkom slušnú návštevnosť. Závisí aj od titulu, ktorý sa práve hrá. V princípe platí, že čím nenáročnejšia hra, tým viac divákov priťahuje. Je to škoda, pretože by to malo byť naopak. Ale my hráme aj ťažšie tituly a ľudia chodia, aj keď divadlo nepraská vo švíkoch. V Martine sú ľudia zvyknutí chodiť do divadla, má to v tomto meste celkom slušnú tradíciu. A treba v tom pokračovať.
Je vám bližšie filmové, seriálové alebo divadelné hranie? V čom vidíte najpodstatnejší rozdiel?
Samozrejme, že najbližšie je mi divadlo. Každé jedno predstavenie má svoju atmosféru, nikdy nie je rovnaké. Je to živý príbeh. Seriál, alebo film si môžete pozrieť hocikedy, aj pár krát za sebou. Divadlo, ak sa podarí, je zážitok, ktorý sa nemusí zopakovať - tak pre herca, ako pre diváka. Pred kamerou sa hrá inak, povedal by som úspornejšie. S dôrazom na iné detaily. No a seriál? To je továreň na peniaze. Je to tiež skúsenosť, ale rozhodne to človeka nenapĺňa tak, ako kontakt so živým publikom.
V poslednom období vás môžeme často vídať aj v reklamných spotoch. Aká je to pre vás, ako herca, skúsenosť?
Výborná! Vďaka reklame som spoznal veľa zaujímavých ľudí a cestoval na nádherné miesta, nedávno napríklad do Kapského Mesta. Robím to už štvrtý rok a rád by som pokračoval. Keďže doma nemáme televízor, nemusím sa na seba dívať a tým pádom ma to neotravuje. Veľa fotíme, čo je tiež zaujímavá robota, aj keď vhodnejšia skôr pre modelky. Ale patrí to k tomu a ja som rád, že som k tomu aspoň “čuchol”.
Čo považujete za svoj doteraz najväčší úspech? Aké sú vaše ďalšie kariérne plány?
Môj najväčší úspech sú naši krásni dvaja synkovia Marek (6r.) a Matúš (1r.), ktorí nám robia veľkú radosť. A moje plány? Onedlho dotáčame film Agáva v réžii Ondreja Šulaja, známeho skôr ako výborného scenáristu. Som zvedavý na výsledok. V 2015 sa možno rozbehne pokračovanie seriálu v produkcii RTVS a v Martinskom divadle ma čakajú tri premiéry. Okrem toho sa blíži zima a tým pádom aj výroba vianočných kampaní pre SLSP. Je toho dosť, ale vďaka za to!
